HERETICKÉ VYHLÁSENIE Z ROKU 1965, VYDANÉ DRUHÝM VATIKÁNSKYM KONCILOM:

 

 

VYHLÁSENIE

ĽUDSKÁ DÔSTOJNOSŤ

O NÁBOŽENSKEJ SLOBODE

 

PRÁVO JEDNOTLIVCA A KOMUNITY
K SOCIÁLNEJ A OBČIANSKEJ SLOBODE V NÁBOŽENSKÝCH ZÁLEŽITOSTIACH

1. Ľudia našej doby si čoraz viac uvedomujú dôstojnosť ľudskej osoby a rastie počet tých, ktorí požadujú, aby ľudia vo svojom konaní využívali a používali svoj vlastný zodpovedný úsudok a slobodu, vedení zmyslom pre povinnosť a nie nátlakom. Taktiež volajú po zákonnom vymedzení verejnej moci, aby sa rozsah spravodlivej slobody, či už jednotlivca alebo združení, neprimerane neobmedzoval. Táto požiadavka slobody v ľudskej spoločnosti sa týka predovšetkým dobier ľudského ducha, najmä tých, ktoré sa týkajú slobodného vykonávania náboženstva v spoločnosti. Tento vatikánsky koncil, usilovne dbajúc na tieto túžby mysle a snažiac sa preukázať ich súlad s pravdou a spravodlivosťou, študuje posvätnú tradíciu a doktrínu Cirkvi a prináša na svetlo nové veci, vždy v súlade so starodávnymi.

Po prvé, posvätný koncil vyznáva, že Boh zjavil ľudstvu cestu, ktorou môžu byť ľudia, slúžiac Jemu, spasení a nájsť šťastie v Kristovi. Veríme, že toto jediné pravé náboženstvo existuje v Katolíckej a Apoštolskej Cirkvi, ktorej Pán Ježiš zveril poslanie šíriť ho všetkým ľuďom, keď povedal apoštolom: „Choďte teda a učte všetky národy, krstiac ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a učte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19-20). Všetci ľudia sú zo svojej strany povinní hľadať pravdu, najmä o Bohu a Jeho Cirkvi, a keď ju raz spoznajú, prijať ju a praktizovať ju.

Svätý koncil tiež uznáva, že tieto povinnosti ovplyvňujú a zaväzujú svedomie ľudí a že pravda sa vnucuje iba silou samotnej pravdy, ktorá jemne, ale mocne preniká do duší. Keďže náboženská sloboda, ktorú ľudia potrebujú na splnenie svojej povinnosti uctievať Boha, sa v občianskej spoločnosti vzťahuje na imunitu voči nátlaku, ponecháva nedotknutú tradičnú katolícku doktrínu o morálnej povinnosti jednotlivcov a spoločností voči pravému náboženstvu a jednej Kristovej Cirkvi. Okrem toho, pri riešení tejto náboženskej pravdy, má posvätný koncil v úmysle rozvíjať doktrínu nedávnych pápežov o nedotknuteľných právach ľudskej osoby a o právnom poriadku spoločnosti.

KAPITOLA I

VŠEOBECNÁ POJEM NÁBOŽENSKEJ SLOBODY

Predmet a základ náboženskej slobody

2. Tento vatikánsky koncil vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda spočíva v tom, že všetci ľudia majú byť imunní voči nátlaku, či už zo strany jednotlivcov, sociálnych skupín alebo akejkoľvek ľudskej autority, takým spôsobom, že v náboženských záležitostiach nikto nie je nútený konať proti svojmu svedomiu, ani nie je nikomu bránené konať v súlade s ním, súkromne alebo verejne, sám alebo v spojení s inými, v primeraných medziach. Ďalej vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu je skutočne založené na samotnej dôstojnosti ľudskej osoby, ako ju chápe zjavené Božie slovo a samotný prirodzený rozum. Toto právo ľudskej osoby na náboženskú slobodu musí byť uznané v právnom poriadku spoločnosti, aby sa stalo občianskym právom.

Všetci ľudia, na základe svojej vrodenej dôstojnosti ako osoby – teda obdarení rozumom a slobodnou vôľou, a teda obohatení osobnou zodpovednosťou – sú svojou samotnou prirodzenosťou poháňaní a morálne zaviazaní hľadať pravdu, najmä tú, ktorá sa týka náboženstva. Sú tiež povinní prijať poznanú pravdu a usporiadať si celý svoj život podľa jej požiadaviek. Ľudia však nemôžu túto povinnosť splniť spôsobom zodpovedajúcim svojej vlastnej prirodzenosti, pokiaľ sa netešia psychologickej slobode a imunite voči vonkajšiemu nátlaku. Právo na náboženskú slobodu teda nie je založené na subjektívnom sklone osoby, ale na jej samotnej prirodzenosti. Právo na túto imunitu preto zostáva aj pre tých, ktorí si nesplnia povinnosť hľadať a držať sa pravdy, a jeho uplatňovanie, za predpokladu, že sa zachováva spravodlivý verejný poriadok, nemôže byť bránené.

Náboženská sloboda a spojenie človeka s Bohom

3. Toto všetko sa stáva ešte jasnejším pre tých, ktorí uvažujú, že najvyššou normou ľudského života je ten istý božský zákon – večný, objektívny a univerzálny – ktorým Boh riadi, riadi a spravuje svet a cesty ľudského spoločenstva podľa zámeru svojej múdrosti a lásky. Boh robí ľudstvo účastníkom tohto zákona, aby sme láskavým usporiadaním Božej Prozreteľnosti stále viac a viac spoznávali nemennú pravdu. Preto má každý povinnosť, a teda aj právo, hľadať pravdu v náboženských záležitostiach, aby si vhodnými prostriedkami rozumne vytváral správne a pravdivé úsudky svedomia.

Pravdu treba hľadať spôsobom primeraným dôstojnosti ľudskej osoby a jej spoločenskej podstate, teda prostredníctvom slobodného bádania, využívania učenia alebo výchovy, komunikácie a dialógu, prostredníctvom ktorých jedni vysvetľujú iným pravdu, ktorú našli alebo o ktorej veria, že ju našli, aby si navzájom pomáhali pri hľadaní pravdy; a keď je táto pravda známa, musí byť pevne prijatá s osobným súhlasom.

Človek vníma a rozpoznáva príkazy božského zákona prostredníctvom svojho svedomia; svedomia, ktoré je povinný verne nasledovať vo všetkých svojich činnostiach, aby dosiahol Boha, ktorý je jeho cieľom. Preto ho nemožno nútiť konať proti svojmu svedomiu. Ani mu nemožno zabrániť, aby konal podľa svojho svedomia, najmä v náboženských záležitostiach. Lebo praktizovanie náboženstva svojou podstatou spočíva predovšetkým v dobrovoľných a slobodných vnútorných aktoch, ktorými sa človek priamo vzťahuje k Bohu: akty tohto druhu nemôže prikazovať ani zakazovať čisto ľudská autorita. A samotná spoločenská povaha človeka vyžaduje, aby navonok prejavoval svoje vnútorné náboženské akty, aby v náboženských záležitostiach komunikoval s ostatnými, aby svoje náboženstvo vyznával spoločným spôsobom.

Je preto urážkou ľudskej osoby a poriadku, ktorý Boh ustanovil pre ľudí, ak je pri zachovaní spravodlivého verejného poriadku človeku odopreté slobodné praktizovanie náboženstva v spoločnosti.

Okrem toho náboženské úkony, prostredníctvom ktorých sa ľudia na základe svojho najhlbšieho presvedčenia súkromne a verejne vzťahujú k Bohu, svojou povahou presahujú pozemský a časný poriadok. V dôsledku toho musí občianska moc, ktorej vlastným cieľom je chrániť spoločné dobro v čase, uznávať a povzbudzovať náboženský život svojich občanov; prekračuje však svoju autoritu, ak sa pokúša riadiť alebo brániť náboženským úkonom.

Sloboda náboženských spoločenstiev

4. Sloboda alebo imunita voči nátlaku v náboženských záležitostiach, ktorá patrí jednotlivcom, musí byť uznaná aj vtedy, keď konajú kolektívne. Sociálna povaha ľudstva aj samotného náboženstva si totiž vyžaduje náboženské spoločenstvá.

Tieto spoločenstvá, za predpokladu, že nie sú porušené spravodlivé požiadavky verejného poriadku, majú právo na imunitu, aby sa spravovali podľa vlastných pravidiel, aby uctievali Božstvo verejným kultom, aby pomáhali svojim členom pri vykonávaní náboženského života a podporovali ich doktrínou a aby podporovali inštitúcie, v ktorých členovia spolupracujú, aby si usporiadali svoj život podľa svojich náboženských zásad.

Náboženské komunity majú tiež právo, aby im nebolo bránené zákonnými prostriedkami alebo administratívnymi opatreniami civilnej moci vo voľbe, vzdelávaní, menovaní a preklade vlastných duchovných, v komunikácii s náboženskými autoritami a komunitami so sídlom v iných častiach sveta alebo vo výbere náboženských budov a v nadobúdaní a užívaní vhodného majetku.

Náboženské spoločenstvá majú tiež právo, aby im nebolo bránené vyučovať a verejne vyznávať svoju vieru, ústne aj písomne. Pri šírení náboženskej viery a zavádzaní zvykov sa však treba vždy zdržať akéhokoľvek konania, ktoré by mohlo zaváňať nátlakom alebo nečestným či menej spravodlivým presviedčaním, najmä pri jednaní s nevzdelanými alebo núdznymi ľuďmi. Takéto správanie by sa malo považovať za zneužívanie vlastných práv a porušenie práv iných.

Náboženská sloboda zahŕňa aj právo náboženských spoločenstiev slobodne vyjadrovať jedinečnú hodnotu svojej doktríny pre usporiadanie spoločnosti a pre oživenie všetkej ľudskej činnosti. Napokon, právo jednotlivcov, vedených vlastným náboženským cítením, slobodne sa zhromažďovať alebo zakladať vzdelávacie, kultúrne, charitatívne a sociálne združenia je založené na sociálnej povahe ľudstva a samotnej povahe náboženstva.

Náboženská sloboda rodiny

5. Každá rodina ako spoločnosť s vlastnými inherentnými a základnými právami má právo slobodne si organizovať svoj domáci náboženský život pod vedením rodičov. Rodičia majú právo určiť formu náboženskej výchovy, ktorá sa má poskytovať ich deťom, podľa ich vlastného náboženského presvedčenia. Preto musí občianska moc uznať právo rodičov vybrať si školy alebo iné spôsoby vzdelávania so skutočnou slobodou, bez toho, aby im priamo alebo nepriamo ukladala nespravodlivé bremená za túto slobodu voľby. Okrem toho sú práva rodičov porušované, ak sú deti nútené navštevovať školské hodiny, ktoré nezodpovedajú ich náboženskému presvedčeniu, alebo ak je vnútený jednotný vzdelávací systém, ktorý úplne vylučuje náboženskú výučbu.

Podpora náboženskej slobody

6. Keďže spoločné dobro spoločnosti, ktoré je súhrnom podmienok spoločenského života, prostredníctvom ktorých môžu ľudia plnšie a ľahšie dosiahnuť svoju vlastnú dokonalosť, spočíva predovšetkým na dodržiavaní práv a povinností ľudskej osoby, ochrana práva na náboženskú slobodu sa týka občanov, občianskych autorít, Cirkvi a iných náboženských spoločenstiev podľa osobitnej povahy každého z nich, berúc do úvahy ich príslušné záväzky voči spoločnému dobru.

Ochrana a podpora nedotknuteľných ľudských práv je základnou povinnosťou každej občianskej moci. Občianska moc preto musí účinne prevziať zodpovednosť za ochranu náboženskej slobody všetkých občanov prostredníctvom spravodlivých zákonov a iných vhodných prostriedkov a umožniť priaznivé podmienky, ktoré podporujú náboženský život, aby občania mohli účinne uplatňovať svoje náboženské práva a plniť si svoje povinnosti a aby sa samotná spoločnosť mohla tešiť z požehnaní spravodlivosti a pokoja, ktoré vyplývajú z vernosti ľudstva Bohu a Jeho svätej vôli.

Ak sa náboženskej komunite, berúc do úvahy osobitné okolnosti národov, v právnom poriadku spoločnosti udeľuje osobitné občianske uznanie, je nevyhnutné, aby sa zároveň všetkým občanom a náboženským komunitám uznávalo a rešpektovalo právo na slobodu v náboženských záležitostiach.

Napokon, občianska moc musí zabezpečiť, aby právna rovnosť občanov, ktorá patrí aj k spoločnému dobru spoločnosti, nikdy nebola, či už otvorene alebo tajne, poškodzovaná z náboženských dôvodov, pretože medzi nimi sa nerobí žiadna diskriminácia.

Z toho vyplýva, že verejná moc nemôže nútiť občanov nátlakom, zastrašovaním alebo inými prostriedkami vyznávať alebo sa zriekať akéhokoľvek náboženstva, ani nemôže brániť nikomu v vstupe do náboženského spoločenstva alebo jeho opustení. A o to viac je v rozpore s Božou vôľou a s posvätnými právami ľudskej osoby a rodiny, keď sa v akejkoľvek forme používa sila na odstránenie alebo potlačenie náboženstva, či už v celom ľudstve, v konkrétnom regióne alebo v určitej skupine.

Hranice náboženskej slobody

7. Právo na náboženskú slobodu sa uplatňuje v ľudskej spoločnosti, a preto jeho uplatňovanie podlieha určitým pravidlám, ktoré ho upravujú.

Pri uplatňovaní všetkých slobôd je potrebné dodržiavať morálny princíp osobnej a spoločenskej zodpovednosti: pri uplatňovaní svojich práv je každý jednotlivec a spoločenská skupina viazaná morálnym zákonom brať do úvahy práva iných, svoje vlastné povinnosti voči ostatným a spoločné dobro všetkých. Voči každému treba konať spravodlivo a ľudsky.

Okrem toho, keďže občianska spoločnosť má právo chrániť sa pred zneužívaním, ku ktorému môže dôjsť pod zámienkou náboženskej slobody, je v prvom rade zodpovednosťou občianskej moci poskytnúť túto ochranu. Toto sa však nesmie diať svojvoľne, ani nespravodlivým uprednostňovaním jednej strany, ale podľa právnych noriem, ktoré sú v súlade s objektívnym morálnym poriadkom. Tieto normy sú potrebné na účinnú ochranu týchto práv pre všetkých občanov a na mierovú rovnováhu týchto práv, na riadne presadzovanie čestného verejného pokoja, ktorým je usporiadané spolužitie v skutočnej spravodlivosti, a na náležitú ochranu verejnej morálky. Toto všetko tvorí základnú súčasť spoločného dobra a je zahrnuté v pojme verejného poriadku. Okrem toho sa v spoločnosti musí dodržiavať princíp integrálnej slobody, podľa ktorého musí byť sloboda uznaná pre ľudstvo čo najširšie a mala by byť obmedzená len vtedy a v nevyhnutnom rozsahu. Výchova k uplatňovaniu slobody

8. Ľudia našej doby sú pod tlakom rôznych spôsobov a sú v nebezpečenstve, že budú zbavení vlastnej slobody voľby. Navyše je nemálo takých, ktorí sú sklonení odmietnuť akúkoľvek podriadenosť pod zámienkou slobody a podceňovať náležitú poslušnosť.

Preto tento vatikánsky koncil nabáda všetkých, ale najmä tých, ktorí sú zodpovední za výchovu iných, aby sa usilovali formovať ľudí takým spôsobom, aby rešpektujúc morálny poriadok poslúchali legitímnu autoritu a milovali skutočnú slobodu; aby posudzovali veci podľa vlastných kritérií vo svetle pravdy, aby si riadili svoje konanie so zmyslom pre zodpovednosť a aby sa snažili podporovať všetko, čo je pravdivé a spravodlivé, pričom radi spájajú svoje konanie s ostatnými.

Preto by mala byť náboženská sloboda nariadená aj tak, aby prispievala k tomu, aby muži konali zodpovednejšie pri plnení svojich povinností v spoločenskom živote.

KAPITOLA II

NÁBOŽENSKÁ SLOBODA VO SVETLE ZJAVENIA

Doktrína náboženskej slobody
Jeho korene sú hlboko zakorenené v Zjavení

9. Keď tento vatikánsky koncil vyhlasuje právo človeka na náboženskú slobodu, zakladá svoje vyhlásenie na dôstojnosti ľudskej osoby, ktorej požiadavky sa v priebehu storočí stali pre ľudský rozum čoraz zrejmejšími. Navyše, toto učenie o slobode je zakorenené v Božom Zjavení, a preto ho musia kresťania o to nábožnejšie dodržiavať. Hoci Zjavenie výslovne nepotvrdzuje právo na imunitu voči vonkajšiemu nátlaku v náboženských záležitostiach, napriek tomu prejavuje dôstojnosť ľudskej osoby v celej jej plnosti, ukazuje Kristov prístup k ľudskej slobode pri plnení povinnosti veriť v Božie slovo a učí nás duchu, ktorého musia učeníci tohto Majstra vo všetkom rozpoznať a nasledovať. Toto všetko objasňuje všeobecné princípy, na ktorých je založené učenie tohto Vyhlásenia o náboženskej slobode. Predovšetkým je náboženská sloboda v spoločnosti úplne v súlade so slobodou kresťanského aktu viery.

Sloboda aktu viery

10. Jednou z najdôležitejších zásad katolíckej doktríny, obsiahnutou v Božom slove a neustále vyučovanou Otcami, je, že človek vo viere musí dobrovoľne odpovedať Bohu, a preto by nikto nemal byť nútený prijať vieru proti svojej vôli. Lebo akt viery je svojou podstatou dobrovoľný, keďže človek, vykúpený Kristom Spasiteľom a povolaný Ježišom Kristom k adoptívnemu synovstvu, sa nemôže pridŕžať Boha, ktorý sa zjavuje, pokiaľ pritiahnutý Otcom nedá Bohu racionálny a slobodný dar viery. Je preto úplne v súlade s povahou viery, aby bolo vylúčené akékoľvek vnucovanie zo strany ľudí v náboženských záležitostiach. V dôsledku toho režim náboženskej slobody významne prispieva k podpore takého stavu, v ktorom môžu byť ľudia ľahko pozvaní ku kresťanskej viere, prijať ju z vlastnej vôle a aktívne ju vyznávať v každom aspekte svojho života.

Správanie Krista a apoštolov

11. Boh určite povoláva ľudí, aby mu slúžili v duchu a pravde, a preto sú viazaní vo svedomí, ale nie nútení. Boh totiž berie do úvahy dôstojnosť ľudskej osoby, ktorú sám stvoril, ktorá sa musí riadiť svojou vlastnou vôľou a užívať si slobodu. Toto sa obzvlášť prejavilo v Kristovi Ježišovi, v ktorom sa Boh dokonale zjavil a dal poznať svoje cesty. Kristus, náš Učiteľ a Pán, tichý a pokorný srdcom, trpezlivo priťahoval a pozýval učeníkov. Je pravda, že svoje kázanie podporoval a potvrdzoval zázrakmi, aby podnietil a posilnil vieru svojich poslucháčov, ale nie aby ich k tomu prinútil. Určite karhal neveru tých, ktorí ho počúvali, ale trest nechal Bohu na deň súdu. Keď posielal apoštolov do sveta, povedal im: „Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16,16). On však vedel, že medzi pšenicu bola zasiata burina, a preto prikázal, aby sa obe nechali rásť až do žatvy, ktorá bude na konci vekov. Zriekol sa toho, že je politickým Mesiášom a vládcom násilím, a radšej sa nazýval Synom človeka, ktorý prišiel „slúžiť a dať svoj život ako výkupné za mnohých“ (Marek 10:45). Zjavil sa ako dokonalý Boží Služobník, ktorý „nalomenú trstinu nedolomí a tlejúci knôt neuhasí“ (Matúš 12:20). Uznával občiansku moc a jej práva a prikázal platiť dane cisárovi, ale jasne varoval, že treba rešpektovať vyššie Božie práva: „Dajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie“ (Matúš 22:21). Nakoniec, tým, že dokončil dielo vykúpenia na kríži, aby získal spásu a skutočnú slobodu pre ľudstvo, dokončil svoje zjavenie. Vydal svedectvo o pravde, ale nechcel ju násilím vnútiť tým, ktorí mu protirečili. Lebo jeho kráľovstvo sa neobhajuje násilím, ale je upevňované svedectvom o pravde a jej počúvaním a rastie láskou, ktorou Kristus, pozdvihnutý na kríži, priťahuje ľudí k sebe.

Apoštoli, poučení slovom a príkladom Krista, nasledovali tú istú cestu. Kristovi učeníci sa od prvých dní Cirkvi snažili viesť ľudí k vyznaniu Krista ako Pána, nie nátlakom alebo umelo vynaliezavosťou nehodnou evanjelia, ale predovšetkým mocou Božieho slova. Dôrazne ohlasovali všetkým plán Boha Spasiteľa, „ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2,4); zároveň však rešpektovali slabých, aj tých, ktorí sa mýlia, čím ukazovali, ako „každý bude Bohu vydávať počet sám za seba“ (Rim 14,12) a medzitým musí poslúchať svoje svedomie. Tak ako Kristus, aj apoštoli sa vždy venovali vydávaniu svedectva o Božej pravde a odvážili sa s väčšou smelosťou hlásať pred ľudom a mocnosťami „Božie slovo s dôverou“ (Skutky 4,31). Lebo s neochvejnou vierou verili, že samotné evanjelium je skutočne Božou mocou na spásu každého, kto verí. Preto pohŕdajúc všetkými „zbraňami tela“ a nasledujúc príklad Kristovej tichosti a pokory, kázali Božie slovo, plne dôverujúc v jeho božskú moc zničiť mocnosti, ktoré sú Božími nepriateľmi, a viesť ľudí k viere v Krista a k poslušnosti Jemu. Apoštoli, podobne ako Majster, uznávali legitímnu občiansku moc: „Niet inej moci, okrem tej, ktorú ustanovil Boh,“ učí apoštol a následne prikazuje: „Každý nech je podriadený vrchnostiam…“ „Kto sa protiví vrchnosti, protiví sa poriadku, ktorý ustanovil Boh“ (Rim 13, 1-2). A zároveň sa nebáli protirečiť verejnej moci, keď sa stavala proti svätej Božej vôli: „Boha treba poslúchať viac ako ľudí“ (Skutky 5, 29). Touto cestou kráčalo v priebehu storočí a po celom svete nespočetné množstvo mučeníkov a veriacich.

Cirkev ide v šľapajach Krista a apoštolov

12. Cirkev teda, verná evanjeliovej pravde, nasleduje cestu Krista a apoštolov, keď uznáva a podporuje náboženskú slobodu ako súčasť ľudskej dôstojnosti a Božieho zjavenia. Počas vekov zachovávala a učila učenie prijaté od Učiteľa a apoštolov. Hoci v živote Božieho ľudu, ktorý prechádzal premenlivosťou ľudských dejín, sa niekedy vyskytli prípady správania, ktoré neboli v súlade s duchom evanjelia, ba dokonca boli v rozpore s ním, Cirkev vždy zastávala učenie, že nikto by nemal byť nútený prijať vieru.

Takto evanjeliový kvas dlho pôsobil v mysliach ľudí a mocne prispel k tomu, že v priebehu stáročí mohli plnšie vnímať dôstojnosť svojej osoby a dozrievať v presvedčení, že v náboženských záležitostiach by mala byť táto dôstojnosť zachovaná v spoločnosti bez akéhokoľvek ľudského nátlaku.

Sloboda Cirkvi

13. Medzi vecami, ktoré sa týkajú dobra Cirkvi, ba dokonca dobra samotnej svetskej spoločnosti, a ktoré treba vždy a na každom mieste chrániť a brániť pred každou nespravodlivosťou, je určite nanajvýš dôležité, aby Cirkev požívala takú slobodu konania, akú si vyžaduje starostlivosť o spásu ľudstva. Je to totiž posvätná sloboda, ktorou Jednorodený Boží Syn obohatil Cirkev, ktorú vykúpil svojou krvou. Je skutočne taká vnútorná Cirkvi, že tí, ktorí sa jej stavajú proti, konajú proti Božej vôli. Sloboda Cirkvi je základným princípom vo vzťahoch medzi Cirkvou a verejnou mocou a celým občianskym poriadkom.

Cirkev si nárokuje slobodu v ľudskej spoločnosti a pred akoukoľvek verejnou autoritou, pretože je duchovnou autoritou, ustanovenou Kristom Pánom, ktorej z božského príkazu patrí povinnosť ísť do celého sveta a kázať evanjelium každému stvoreniu. Rovnako si Cirkev nárokuje slobodu, keďže je spoločnosťou ľudských bytostí, ktoré majú právo žiť v občianskej spoločnosti podľa noriem kresťanskej viery.

Teraz, kde náboženská sloboda prevláda ako norma – nielen proklamovaná slovami, ani len schválená zákonmi, ale aj úprimne uplatňovaná v praxi – tam Cirkev v konečnom dôsledku dosahuje stabilný stav, tak v zákone, ako aj v skutočnosti, pre potrebnú nezávislosť pri plnení svojho božského poslania, nezávislosť, ktorú cirkevné autority v spoločnosti tak naliehavo presadzujú. A zároveň veriaci v kresťanstve, rovnako ako všetci ostatní ľudia, požívajú občianske právo, aby im nebolo bránené žiť podľa svojho svedomia. Existuje teda súlad medzi slobodou Cirkvi a náboženskou slobodou, ktorá musí byť uznaná ako právo všetkých ľudí a spoločenstiev a schválená v právnom systéme.

Povinnosť Cirkvi

14. Katolícka cirkev, aby naplnila Boží príkaz: „učte všetky národy“ (Mt 18, 19-20), musí sa usilovne snažiť, „aby sa Božie slovo šírilo a oslavovalo“ (2 Tes 3, 1).

Vrúcne prosí všetky svoje deti, aby v prvom rade vznášali „prosby, prosby, modlitby a vďakyvzdania za všetkých ľudí... Lebo to je dobré a milé Bohu, nášmu Spasiteľovi, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 1-4).

Veriaci zo svojej strany musia pri formovaní svojho svedomia usilovne venovať pozornosť posvätnému a istému učeniu Cirkvi. Lebo z Kristovej vôle je Katolícka cirkev učiteľkou pravdy a jej poslaním je autenticky ohlasovať a učiť pravdu, ktorou je Kristus, a zároveň svojou autoritou ohlasovať a potvrdzovať zásady morálneho poriadku, ktoré vyplývajú zo samotnej ľudskej prirodzenosti. Okrem toho nech sú veriaci múdri v zaobchádzaní s neveriacimi a nech šíria svetlo života „v Duchu Svätom, v úprimnej láske, v slovách pravdy“ (2 Kor 6, 6-7) so všetkou dôverou a apoštolskou horlivosťou až po preliatie krvi.

Učeník má totiž voči Kristovi Učiteľovi vážnu povinnosť každý deň lepšie poznávať pravdu, ktorú od Neho prijal, verne ju hlásať a odvážne ju brániť, vylučujúc akékoľvek prostriedky, ktoré sú v rozpore s duchom evanjelia. Zároveň ho však Kristova láska nabáda, aby s láskou, rozvážnosťou a trpezlivosťou zaobchádzal s tými, ktorí žijú v omyle alebo v nevedomosti o viere. Preto treba brať do úvahy tak povinnosti voči Kristovi, životodarnému Slovu, ktoré treba hlásať, ako aj práva ľudskej osoby a mieru milosti, ktorú Boh skrze Krista udelil ľudstvu, ktoré je pozvané dobrovoľne prijať a vyznať vieru.

ZÁVER

15. Je teda zrejmé, že ľudia našej doby si želajú slobodne vyznávať náboženstvo súkromne aj verejne; a ešte viac, náboženská sloboda je v mnohých ústavách deklarovaná ako občianske právo a slávnostne uznaná v medzinárodných dokumentoch.

Existujú však režimy, v ktorých síce ústava uznáva slobodu náboženského vyznania, ale samotné verejné orgány sa snažia brániť občanom v praktizovaní náboženstva a mimoriadne sťažovať a znebezpečovať život náboženských komunít.

S radosťou vítajúc priaznivé znamenia tejto doby, ale s žiaľom odsudzujúci tieto poľutovaniahodné skutočnosti, posvätný koncil nabáda katolíkov a prosí všetkých ľudí, aby s najväčšou starostlivosťou zvážili, aká potrebná je náboženská sloboda, najmä v súčasných podmienkach ľudskej rodiny.

Je zrejmé, že všetky národy sa čoraz viac spájajú, že ľudia rôznych kultúr a náboženstiev sú spojení užšími väzbami a že rastie povedomie o individuálnej zodpovednosti. Preto pre vytvorenie a upevnenie mierových vzťahov a harmónie medzi ľudstvom je nevyhnutné, aby bola náboženská sloboda chránená účinnými právnymi zárukami na celom svete a aby boli rešpektované najvyššie povinnosti a práva jednotlivcov slobodne rozvíjať svoj náboženský život v spoločnosti.

Nech Boh, Otec všetkých, dá ľudskej rodine skrze dôsledné zachovávanie náboženskej slobody v spoločnosti, milosťou Kristovou a mocou Ducha Svätého, dosiahnuť vznešenú a neochvejnú „slobodu slávy detí Božích“ (Rim 8, 21).

Každá jedna vec v tomto vyhlásení sa páčila Otcom Najsvätejšieho koncilu. A my, s apoštolskou autoritou udelenou Kristom, spolu s ctihodnými Otcami v Duchu Svätom, ich schvaľujeme, ustanovujeme a ustanovujeme a prikazujeme, aby po synodálnom rozhodnutí boli vyhlásené na slávu Božiu.

Rím, v kostole sv. Petra, 7. decembra 1965.

Ja, PAVOL, biskup Katolíckej cirkvi